Dagmara žila s manželom a dvomi malými deťmi v rodinnom dome na dedine v okolí Košíc. Jej manžel bol závislý nielen na alkohole, ale aj od hracích automatov. Keď bola Dagmara v deviatom mesiaci tehotenstva, jej manžel spáchal kvôli dlhom samovraždu. Dagmara s deťmi našli už len jeho mŕtve telo. Kvôli dlhom prišla o dom a kvôli nedostatku financií aj o deti – museli ísť do detského domova. Onedlho po týchto tragických udalostiach sa jej narodilo tretie dieťa. Bola v natoľko zlom psychickom stave, že toto tretie dieťa dala hneď po pôrode na adopciu. Po odchode z nemocnice žila u príbuzných na dedine pri Košiciach. S príbuznými mala často nedorozumenia, preto o krátky čas odišla bývať do chatrče k 80 ročnému chorému mužovi, o ktorého sa starala. Chatka, v ktorej žili, však zhorela. Dagmara so svojou priateľkou Marcelou odišli do Košíc, kde ostali na ulici a žili ako bezdomovkyne.
Marcela žila až do svojich 18 rokov v detskom domove. Keď odtiaľ musela odísť, bývala niekoľko rokov u svojich rodičov, ale raz, po prudkej hádke, ju matka vyhodila z domu. Potom odišla s priateľkou Dagmarou do Košíc.
Dagmara a Marcela sa niekoľko mesiacov túlali po košických uliciach, kde žobrali peniaze a hľadali nejaké šatstvo a ohorky cigariet. Spávali spolu pod schodmi panelákov. Počas zimy sa uchýlili do nízkoprahového útulku (nocľahárni) na Kukučínovej ulici, ktorý založili sestry Vincentky. Cez deň museli ísť do zimy na ulicu, lebo v tomto útulku nebolo možné poskytnúť denné ubytovanie. Keď bol v apríli útulok zatvorený, nemuseli ísť znova na ulicu, pretože našli útočište v útulku „Oáza – nádej pre nový život“ v Bernátovciach pri Košiciach.
